Milton Friedman a jeho prínos k neokonzervativizmu
Neokonzervativizmus predstavuje významný ekonomický smer, ktorý významne formoval Milton Friedman, zakladateľ tzv. Chicagskej školy ekonómie. Friedman sa stal hlavným predstaviteľom tohto nového prúdu v ekonomickej teórii a politike, ktorý vo vyspelých štátoch dominoval najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia, najmä počas vlády Ronalda Reagana. Táto ekonomická doktrína bola reakciou na krach keynesovských ekonomických modelov, najmä v kontexte stagflácie a narastajúcej nezamestnanosti v USA.
Historický kontext formovania neokonzervativizmu
V období krízy štátnych rozpočtov s rastúcim deficitom, vysokým daňovým zaťažením, zlyhávajúcim zdravotníctvom a školským systémom sa vytvorili predpoklady pre nový ekonomický prístup. Súčasne s nástupom druhej etapy vedeckotechnickej revolúcie sa neokonzervativizmus stal alternatívou k dovtedajším ekonomickým stratégiám, ktoré sa ukázali ako neudržateľné.
Friedmanove názory na ekonomické a sociálne politiky
Milton Friedman otvorene kritizoval systém všeobecného sociálneho zabezpečenia, ktorý považoval za nespravodlivý spôsob redistribúcie, ktorý poškodzoval pracujúcich daňovníkov. Dôsledne odmietal zákonné zavedenie minimálnej mzdy, monopóly odborov na trhu práce a progresívne zdaňovanie príjmov, ktoré podľa neho znižovalo ekonomickú efektivitu. Jeho výskum a prínos boli ocenené Nobelovou cenou za ekonómiu v roku 1976.
Charakteristika neokonzervatívnej hospodárskej politiky
Neokonzervatívna hospodárska politika sa manifestuje v niekoľkých zásadných bodoch, ktoré majú za cieľ znížiť štátny vplyv na trh a podporiť trhové mechanizmy:
- signifikantné znižovanie štátnych zásahov do ekonomiky
- obmedzenie a redukcia sociálnych programov
- znižovanie zahraničných bariér v dôchodkovej politike
- rušenie štátnych garancií minimálnych miezd a ochrany spotrebiteľov
- postupné a plánované znižovanie deficitu štátneho rozpočtu
Monetarizmus ako teoretický základ
Monetarizmus, ktorý rozvíjal Milton Friedman, zdôrazňuje zásadnú úlohu peňazí a peňažnej politiky v riadení ekonomických procesov. Vychádza z kvantitatívnej teórie peňazí, kde ročný nárast peňazí v obehu by mal byť zhruba v rozmedzí 3-5 % v súlade s rastom hrubého národného produktu (HNP).
Friedman tvrdil, že trh má inherentnú schopnosť obnoviť rovnováhu automaticky, ak sú splnené určité podmienky. Dôležitú úlohu zohráva predovšetkým dopyt po peniazoch, ktorý závisí od veľkosti bohatstva a jeho štruktúry, teda rozdelenia na fyzický a ľudský kapitál.
Makroekonomická a mikroekonomická perspektíva
Podľa Friedmana štát nemá zasahovať do ekonomiky až v momente krízy, ale preventívne. Rozvinul novú makroekonómiu a mikroekonómiu, označovanú ako nová fiškálna ekonomika. Monetarizmus odmieta rozsiahle štátne zásahy, okrem regulácie množstva peňazí v obehu, ktoré vykonáva centrálna banka (emisná banka).
Kvantitatívna teória peňazí a rovnováha na peňažnom trhu
Základ monetarizmu tvorí známa rovnica:
M · V = P · Q
- M – množstvo peňazí v obehu
- V – rýchlosť obehu peňazí
- P – priemerná úroveň cien
- Q – reálny output ekonomiky
Rast množstva peňazí vedie k rastu cien, keďže rovnaké množstvo tovarov je vymieňané za väčšie množstvo peňazí, čo vedie k inflácii.
Význam Phillipsovej krivky v monetarizme
Z perspektívy monetaristov je dôležitá tzv. dlhodobá Phillipsova krivka, ktorá vychádza z konceptu prirodzenej miery nezamestnanosti. Toto rozšírenie zahŕňa aj inflačné očakávania hospodárskych subjektov, ktoré majú adaptívny charakter a ovplyvňujú rozhodovanie na trhu práce a cenotvorbu.
Teória racionálnych očakávaní a Robert Emerson Lucas
Teóriu racionálnych očakávaní vypracovali ekonomickí vedci E. Lucas a J. Barro. Podľa tejto teórie majú hospodárske subjekty racionálne správanie a prijímajú rozhodnutia v súlade s aktuálnymi informáciami, ktoré by mali byť včasné, úplné a pravdivé.
Robert Emerson Lucas zdôraznil, že odchýlky od prirodzenej miery nezamestnanosti môžu vzniknúť v dôsledku nesprávnych očakávaní trhu zo strany pracujúcich. Túto teóriu v súčasnosti považujeme za významný pilier neokonzervatívnej hospodárskej politiky, ktorú presadzoval aj Ronald Reagan.
A. Laffer a teória ekonómie ponuky
Ekonómia ponuky predstavuje prístup, ktorý zdôrazňuje minimalizáciu štátnych zásahov, znižovanie daní a podnecovanie podnikateľskej iniciatívy a efektivity. Autor tejto teórie, Arthur Laffer, vypracoval analýzu dopadov daňovej politiky na ekonomický rast a štátne príjmy.
V kontexte neokonzervativizmu bola teória ekonómie ponuky reakciou na neudržateľnú infláciu, spôsobenú keynesovskými politikami v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Lafferova krivka demonštruje, že nadmerné zdaňovanie (nad približne 50 %) môže viesť k poklesu daňových výnosov, pričom pri 100 % zdanení by štát nezískal žiadne príjmy, nakoľko by neexistovala motivácia k práci.
Spoločenská zodpovednosť podnikov a kritika Miltona Friedmana
Medzi najvýznamnejších kritikov konceptu spoločenskej zodpovednosti podnikov (SZP alebo CSR – corporate social responsibility) patrí Milton Friedman. Ako zástanca klasickej a liberálnej ekonómie zastával názor, že jedinou spoločenskou zodpovednosťou podniku je maximalizácia zisku pre jeho akcionárov.
Friedman kritizoval SZP za dodatočné náklady, ktoré by mohli viesť k zníženiu ekonomickej efektivity – nižším výnosom, vyšším cenám, nižším mzdám zamestnancov alebo zníženým dividendám. Podľa neho by zameranie manažérov na iné spoločenské ciele ako maximalizáciu zisku ohrozilo základné princípy slobodnej spoločnosti.
Jeho práce a názory stále vyvolávajú široké diskusie a sú často citované v rámci moderných debát o úlohe korporácií a štátu v ekonomike.
Rozdiely medzi neokonzervativizmom a neoliberalizmom
Neoliberalizmus často vystupuje ako oponent voči niektorým aspektom neokonzervativizmu. Zatiaľ čo neokonzervativizmus zdôrazňuje význam trhových mechanizmov s určitými prvkami štátnej intervencie, neoliberalizmus zaujíma radikálnejší postoj s presvedčením, že trh dokáže vyriešiť väčšinu ekonomických problémov, zatiaľ čo štát je neefektívny a škodlivý.
Neoliberalizmus predstavuje politickú a ekonomickú ideológiu, ktorá je často spájaná s politikmi, podnikateľmi, bankármi a novinármi. Jeho princípy sa prekrývajú s pojmami ako thatcherizmus v západnej Európe, Washingtonský konsenzus v chudobnejších krajinách či trhový fundamentalizmus. K významným kritikám neoliberalizmu patrí jeho zjednodušený pohľad na funkčnosť trhu a zlyhávajúce uznanie úlohy štátu v regulácii a zabezpečení sociálnej rovnováhy.
