Finančné investície predstavujú finančné prostriedky, ktoré po použití nadobúdajú formu investícií. Investície možno definovať ako tok výdavkov, ktorý zvyšuje kapitálovú zásobu, čo vedie k ďalšiemu rastu budúcej produkcie a zvýšeniu príjmov (ŠÍBL, D. a kol., 2002). Investície rozdeľujeme na reálne a finančné, pričom ich charakter závisí od ich využitia.
Členenie investícií podľa charakteru majetku
Pre podnik predstavuje investícia dlhodobé viazanie finančných prostriedkov s očakávaním budúceho prínosu čiže zisku. Investície podľa druhu majetku rozlišujeme nasledovne (Vlachynský et al., 2009, s. 235):
- hmotné investície – vedú k tvorbe dlhodobého hmotného majetku alebo obežného majetku, najmä zásob,
- nehmotné investície – zamerané na nehmotný majetok, ako sú patenty, licencie, softvér či obchodné známky,
- finančné investície – zahŕňajú napríklad podiely na majetku iných podnikov alebo krátkodobé cenné papiere, ktoré sú súčasťou obežného majetku.
Dlhodobé investície predstavujú peňažné výdavky, ktorých návratnosť sa očakáva v dlhšom časovom horizonte, zvyčajne viac ako jeden rok. Tieto výdavky nazývame kapitálovými výdavkami, na rozdiel od prevádzkových výdavkov, pri ktorých je očakávaný výnos v rámci jedného roka.
Makroekonomické rozdelenie investícií
Z hľadiska makroekonomiky je pre správne riadenie podniku a účtovníctva dôležité rozlišovať investície podľa metodiky národných účtov (Valach, 2006, s. 17-20).
Hrubé investície
Hrubé investície predstavujú celkový prírastok investičných statkov za určité obdobie. Národné účty ich označujú termínom tvorba hrubého kapitálu a zahŕňajú:
- zaobstaranie a úbytok hmotných fixných aktív, ako sú budovy, stroje a zariadenia,
- zaobstaranie a úbytok nehmotných fixných aktív, napríklad licencií a patentov,
- zmeny stavu zásob vrátane strategických vládnych rezerv.
Je potrebné rozlišovať hrubé investície ako tok za určité obdobie od stavu investičných statkov, ktoré sú snímkou k určitému okamihu. Do hrubých investícií nepatria predmety dlhodobej spotreby domácností a zbrane určené na vojenské účely.
Čisté investície
Čisté investície vznikajú odpočítaním odpisov a kapitálovej spotreby od hrubých investícií. V praxi čisté investície predstavujú menej než polovicu hrubých investícií, čo zodpovedá reálnemu prírastku kapitálu po započítaní jeho opotrebovania.
Reálne investície a ich vlastnosti
Reálne investície sú zamerané na hmotné produkty, napríklad výrobu strojov, budovanie infraštruktúry alebo obstaranie budov. Na ich financovanie sa často využívajú úverové zdroje, pričom veriteľ očakáva návratnosť investovaných prostriedkov vo forme úrokov.
Medzi hlavné výhody reálnych investícií patrí ich konkrétna hodnota a praktické využitie. Napríklad nehnuteľnosti môžu slúžiť na bývanie alebo prenájom, archivované víno na konzum alebo predaj. Nevýhodou je ich nižšia likvidita, teda pomalšia premeniteľnosť na hotovosť. Medzi reálne investície radíme napríklad podnikanie, nehnuteľnosti či vzácne predmety.
Podstata finančných investícií
Finančné investície zahŕňajú vklady na bankových účtoch, životné a dôchodkové poistenie či nákup cenných papierov. Pre veriteľov ide o poskytnutie finančného kapitálu, ktorého návratnosť je zabezpečená výnosom, napríklad dividendou či úrokom.
Na finančných trhoch sa nákup a predaj cenných papierov uskutočňuje prostredníctvom finančných sprostredkovateľov, akými sú banky, investičné spoločnosti či obchodníci s cennými papiermi. Medzi najrozšírenejšie finančné investície patria dlhopisy a bankové vklady (zdroj).
Investície do finančného majetku a ich nástroje
Finančné investície tvoria základ financovania spoločností a rozvoja prostredníctvom rôznych finančných nástrojov. Cenné papiere sú dominantným druhom finančných investícií z hľadiska objemu a frekvencie obchodovania.
Pre lepšiu orientáciu sa bližšie zameriame na základné finančné inštrumenty: akcie, dlhopisy a finančné deriváty.
Dlhopisy ako forma finančnej investície
Dlhopisy sú cenné papiere vydávané vládami, podnikmi, verejnými i medzinárodnými inštitúciami na získanie kapitálu. Ide o formu dlhového záväzku emitenta voči investorom, ktorý garantuje výplatu menovitej hodnoty a úrokov počas doby splatnosti.
Podľa Zákona č. 530/1990 Z. z. o dlhopisoch je dlhopis definovaný ako „cenný papier, s ktorým je spojené právo majiteľa požadovať splácanie dlžnej sumy v menovitej hodnote a vyplácanie výnosov k určitému dátumu, pričom emitent je povinný tieto záväzky splniť“.
Investori vyhľadávajú dlhopisy kvôli pravidelným výplatám kupónov, čo sú úroky z požičanej sumy. Na konci doby splatnosti je investorovi vyplatená nominálna hodnota dlhopisu, buď jednorazovo, alebo postupne.
Dlhopisy majú nasledovné charakteristiky:
- trhová hodnota – cena na burze,
- menovitá hodnota – suma vyplatená v deň splatnosti,
- emisný kurz – cena pri vydaní dlhopisu emitentom investorom.
Dlhopisy môžu mať rôzne formy:
- vkladové listy vydávané bankami s dobou splatnosti od 1 mesiaca do niekoľkých rokov, s vyšším úrokom ako bežné termínované vklady,
- obligácie s dobou splatnosti 5 a viac rokov,
- hypotekárne záložné listy – jedny z najbezpečnejších cenných papierov, vydávané hypotekárnymi bankami a zabezpečené zástavným právom k nehnuteľnostiam.
Význam ratingových hodnotení pri dlhopisoch
Rating predstavuje nezávislé odborné hodnotenie finančnej stability emitenta dlhopisu a súvisiace riziko nesplatenia záväzkov. Je kľúčovým ukazovateľom dôveryhodnosti na trhu s dlhopismi.
Existuje viacero typov ratingov podľa subjektu hodnotenia:
- rating štátov,
- rating finančných inštitúcií,
- rating subjektov bankového sektora,
- rating priemyselných podnikov,
- rating poisťovní,
- rating nefinančných organizácií,
- rating miest a obcí,
- rating projektov a emisií dlhopisov.
Ratingové hodnotenia poskytujú špecializované ratingové agentúry, ktoré analyzujú a kategorizujú rizikové profily emitentov na finančných trhoch. Výsledkom je objektívny pohľad na schopnosť a ochotu splácať záväzky v stanovenej lehote.
Klasické ratingové systémy používajú abecedné označenie, kde najvyššie hodnotenie začína písmenom A a najnižšie končí písm. D, ktoré znamená platobnú neschopnosť. Ratingové stupne sa ďalej delia na investičný stupeň s nízkym rizikom a špekulatívny, ktorý je spojený s vyššou mierou rizika, ale aj potenciálom nadpriemerných výnosov.
Okrem toho sa ratingy členia podľa časového horizontu na krátkodobé a dlhodobé hodnotenia, čím pokrývajú rôzne aspekty finančnej stability emitenta.
